Kým sa ma dotkneš ...

Schválne milá čitateľka alebo čitateľ ! Čo si predstavíš, keď počuješ slovo dotyk?

Pohladenie? Podanie ruky? Sexuálny dotyk? Objatie? Facku? Túlenie sa? Vedenie sa za ruky?

A čo tak, keď poviem – toto sa ma dotklo?
To už nie je fyzický dotyk, ale emocionálny dotyk – dotyk duše.

Práve tomuto jednému pojmu by som sa v tomto psychologickom kútiku chcela venovať. Nie len jemu, samozrejme, ale práve tento pojem ma vedie k pohybu, k poznaniu, k hĺbke... Pretože slová sú krásne – ukrývajú v sebe tak veľa... toľko významov, skrytých aj očividných, subjektívnych aj univerzálnych.

Ako vznikla myšlienka tejto knihy...

Nad touto knižkou premýšľam už niekoľko rokov a konečne som si našla čas, energiu a odvahu začať ju písať. Zatiaľ si ju ukladám sem, na blog, a verím, že raz z toho vznikne kniha.

Samozrejme, budem rada, ak mi napíšete spätnú väzbu – či už pozitívnu, negatívnu, alebo akúkoľvek usmerňujúcu. Budem sa na vás tešiť a verím, že táto kniha vám pomôže... precítiť, pochopiť a ujasniť si – dotyk.

Toto nie je autobiografia – hoci sa jej to možno bude podobať, keďže cez koho iného rozprávať príbeh, podobenstvá a skúsenosti, ak nie cez seba?

Každopádne by som chcela posunúť ďalej nielen svoje zážitky, skúsenosti či ponaučenia – ale najmä psychologickú pointu. Niečo, z čoho môžete ťažiť aj vo svojom živote.

Možno sa v niektorých častiach nájdete vo mne. Možno ste zažili niečo podobné. Možno ste zažili niečo úplne iné, ale cítili ste sa rovnako.

Prečo názov Kým sa ma dotkneš...?

Denne sa nás dotýkajú nielen ľudia, ale aj činy, okolnosti, slová. Denne sa nás dotýkajú milióny vecí a my často nestíhame ani vidieť, počuť či vnímať – akokoľvek kognitívne – čo sa s nami deje.

Netušíme, že to niečo na nás malo alebo má dopad. A teraz nemyslím len tragický a negatívny, ale aj pozitívny, obohacujúci, či kvázi neutrálny ? 

Niekedy vieme, že sa nás niečo dotklo, že s niečím zápasíme, že nás niečo potešilo... ale ako nás to ovplyvní ďalej? Dá sa to sledovať?

A potom cestujeme v autobuse, v električke, stretávame nových ľudí, starých známych, zažívame rôzne situácie v živote... a sme tam.

Ale kto sme? Ako sme? Čo všetko sa nás až do tohto momentu dotklo?

Dotyky života od detstva

Neviem, koľko máš rokov, milý čitateľ, ale už päťročného dieťaťa sa dotkne toľko vecí... ach. Veď podľa štúdií sa do piatich rokov vyvinie celkový spôsob vnímania sveta.

Podľa Alfreda Adlera – rakúskeho psychológa a zakladateľa individuálnej psychológie, že sa to ako vnímame a prečo tak vnímame dá krásne sledovať na našej prvej spomienke.

Vaša prvá spomienka

A kedy máme prvú spomienku? Asi si povieš šesť rokov, sedem... ale nie. Adler sa so svojimi klientmi snažil dostať až k spomienkam z obdobia dvoch či troch rokov.

Skús si aj ty spomenúť... na nejakú – hocijakú – prvú spomienku.

• Čo v nej robíš?

• Ako sa v nej cítiš?

• Si v nej sama/sám ?

• Si v tejto spomienke dominantná osoba ? Máš svet pod kontrolou ?

• Napodobňuješ /Nasleduješ niekoho v tejto spomienke ?  

• Prikazuje Ti niekto čo máš robiť ? Cítiš sa slobodne ? 

• Si v nej šťastná/šťastný? Spokojná/Spokojný? Vystrašená/Vystrašený? Unavená/Unavený? Milovaná/Milovaný? Nahnevaná/Nahnevaný?
  
  

Daj si chvíľočku pauzu... zastav sa a prenes sa do tej spomienky.

Aké v nej máš pocity? Viem, si len malé dieťa a asi v tej spomienke nebudeš mať "fancy" vyvinuté emócie. Ale tie ani nie sú momentálne dôležité - stačia tie základné – a tie tam určite sú. 

Paralely so súčasnosťou

Vyzývam ťa, aby si si kládla/kládol tieto otázky... a skúsil si nájsť paralelu so svojím terajším životom.  Ako sa cítiš teraz ? Ako sa dívaš na seba ? Na ostatných  ? Na slobodu ? 

To malé dieťa – tá spomienka, ktorú máš – je  dôležitá. Pretože práve takto si sa naučila/naučil vnímať svet. Tu môžeš jasnejšie - bez nejakých rozmazaní z tvojho súčasného dospelého, vzdelaného, socializovaného stavu, vidieť a vnímať - aký pre teba svet bol a je...

Svet ako odraz nášho vnímania/ Svet je rovnaký pre každého... alebo.. nie  ? 

Svet je rovnaký pre všetkých – objektívny, univerzálny svet. Máme tu stromy, zvieratá, voda vrie pri 100 stupňoch, nebo je modré.

Ale ver mi... ak by si sa spýtal piatich svojich kamarátov, aby Ti popísali, čo pre nich znamená nebo – dozvedeli by si sa milión verzií.

• Niekto by začal opisovať, ako po ňom putujú oblaky – sú to takí cestovatelia.

• Iný by Ti povedal, že nebo je istota – vždy tam bude, nech je akékoľvek počasie. Stačí sa pozrieť hore a nájde tam nebo.

• Ďalší by Ti povedal, že nebo ani nevníma – je mu jedno, či je modré alebo sivé.

• Možno by niekto povedal, že nebo je sloboda – nekonečný priestor, do ktorého sa môže pozrieť, keď chce cítiť, že nič nie je nemožné.

• A iný by zas videl v nebi zrkadlo – odraz vlastnej nálady. Keď je jasné, cíti sa ľahko. Keď je zamračené, cíti ťažobu.

Svet ako taký – univerzálny – vlastne neexistuje.
Svet je "obohatený", "pohltený", "poznačený", "pošpinený", "zničený" – alebo akokoľvek inak to nazveš – naším vnímaním.

A je len na nás, ako to celé uchopíme.
Či sa z toho tešíme, alebo nie.
Či je to pre nás našťastie, alebo bohužiaľ.
Či sa chceme nášmu vnímaniu poddať, alebo ho skúsiť trošičku nasmerovať ... lebo ako asi vieš, a ak ešte nie, tak je dôležité, aby si to vnímala/ vnímal ... a najlepšie -  ako svoju super - schopnosť:  TY jediná/jediný máš SILU a prostriedky zmeniť seba samého... jasné, ostatný Ti s tým môžu pomôcť... ale nakoniec si to ty, kto je sám so sebou 24/7 a dokáže so sebou pracovať a ovplyvňovať svoj život... a najmä to vnímanie ... pretože to čo sa ti deje je len 10%... to ako reaguješ je zvyšných 90% .... Zostaň s touto myšlienkou a kapitolou ako dlho chceš a potrebuješ . Určite sa v čítaní mojej knižky/blogu neponáhľaj .....




 Raz som svojmu kamarátovi, počas toho ako som študovala psychológiu povedala :
" Svet by bol oveľa krajším a lepším miestom, ak by sa k  sebe ľudia správali, akoby mali diagnózu".
Tí, ktorí ma poznáte viete, že NEZNÁŠAM diagnózy ... je to pre mňa nálepka, ktorú proste ľuďom nechcem dávať ( samozrejme viem zo svojho štúdia, že je to dôležité mať určité boxy na správanie ľudí, a často diagnózy vedia veľmi pomôcť... ). Ako som teda túto vetu myslela ? Predstav si, že je pred tebou niekto, o kom vieš, že má depresie, alebo paniky.. úzkosti, autizmus, Downov syndróm - akúkoľvek diagnózu, ktorú poznáš. Nesprával by si sa k tomuto človeku citlivejšie, jemnejšie... .. CHÁPAVEJŠIE, ohľaduplnejšie ? Správali by sme sa k sebe ľudskejšie. To bola moja vtedajšia myšlienka a stále sa s ňou pohrávam a rozmýšľam nad ňou a je pre mňa veľmi dôležitá... Pretože, tu je to dotyk diagnózy, tu vidíme / vieme, čo s tým človekom je, je nám ho ľúto a tak sa k nemu správame lepšie... Ale predsa - my ľudia máme množstvo dotykov ! NEviditeľných dotykov ! Predvčerom sa nás dotkne  hrôzostrašná správa, že niekoho v mojom veku zavraždili, potom na mňa ráno autobus nepočká, ofrká ma auto a nestíham do práce, alebo sme prednedávnom prišli o niekoho blízkeho, alebo sme dnes ráno rozmýšľali nad truamou zo škôlky, denne sa nás dotýka miliooon vecííí milion vecíííí a sú to neviditeľné veci pred nami a preto túžim vykríknuť ! Pred tým ako sa ma dotkneš .... vedz .. .že ..... 
(samozrejme, že aj tu existujú rôzne výnimky - keby si vedel, že daný človek má rozdvojenú osobnosť a môže ťa kedykoľvek ohroziť na živote, opäť by si sa správal inak....).